SURFACE FINISHING SOLUTIONS
Práškové laky

Práškové laky

Práškové laky sú vypaľovacie laky bez obsahu rozpúšťadla, ktoré sa spracovávajú v trojstupňovom výrobnom procese na jemný lakový prášok. (Výroba práškového laku) Práškový lak sa pomocou elektrostatického nanášacieho zariadenia alebo metódou tribo aplikuje na lakované diely a v následnom vypaľovacom procese sa pri teplote dielov od 150 do 200 °C roztaví a chemicky prepojí.
História úspechu práškového laku v priemyselnom zušľachťovaní povrchov začala v šesťdesiatych rokoch (História práškového lakovania) a naďalej postupuje, pretože táto technológia môže zabodovať vo viacerých ohľadoch:

  • Žiadne rozpúšťadlá
  • Takmer 100 % využitie materiálu
  • Ľahko a čisto spracovateľný
  • Použiteľný na mnohých podkladoch
  • Ochrana a dekoratívny význam
  • TIGER Coatings ponúka najrozsiahlejší štandardný sortiment farieb a efektov.

Výroba práškového laku

TIGER Drylac® práškové laky sú bezrozpúšťadlové náterové látky, zložené z rôznych systémov syntetických živíc, pigmentov ako aj špeciálnych prísad pre kvalitné priemyselné povrchové úpravy. Východiskové materiály pre práškovú farbu sú spracované v trojstupňovom výrobnom procese – predmiešanie, extrúzia, mletie – na jemný prášok. Podľa potreby sú tieto prášky nastavené na definovanú veľkosť zŕn.

Práškové laky na rozdiel od tekutých lakov neobsahujú žiadne rozpúšťadlá. Práškové laky sa aplikujú pomocou elektrostatického alebo tribo procesu na povrchy spracovávaných dielov a pri následnom procese vypaľovania pri teplote obrobku 160 až 200 [°C] sa roztavia a chemicky prepoja.

História práškového lakovania

História práškového lakovania začína koncom 40-tych a začiatkom 50-tych rokov minulého storočia, v dobe, kedy boli organické polyméry vo forme prášku žiarovo striekané na kovové podklady. Dr. Erwin Gemmer, nemecký vedec, vtedy vyvinul metódu vírivého sintrovania na spracovanie duroplastických práškových lakov a v máji 1953 prihlásil príslušný patent procesu. V rokoch 1958 až 1965 sú doslova všetky práškové lakovania, určené spravidla len pre funkčné použitie s hrúbkou vrstvy od 150 µm do 500 µm, spracovávané na základe metódy vírivého sintrovania. Elektrická izolácia, odolnosť voči korózii a oderu stáli v popredí. Nanášané materiály tej doby sa skladali z Nylonu 11, CAB, polyetylénu, mäkčeného PVC, polyesteru a chlórovaného polyetylénu a ďalších. V rovnakom čase sa objavili aj duroplastické epoxidy ako napr. pre umývačky riadu (PVC), na tepelnú izoláciu (epoxi), pre lodné príslušenstvo (nylon) a kovový nábytok (PVC, CAB).3 Tu to bola firma Bosch, ktorá na základe hľadania vhodného izolačného materiálu pre elektrotechniku vyvinula základný typ epoxidového živicového prášku.
Z dôvodu častého používania príliš hrubých vrstiev a následne v krátkej dobe v USA vyvinutej a v rokoch 1962 až 1964 v USA a v Európe komerčne využiteľnej technológie elektrostatického spracovania práškových lakov sa metóda vírivého sintrovania významne nepresadila. S elektrostatickými pištoľami firmy Sames, ktorá navrhla pre elektrostatické nanášanie výraz „samesovanie“, bola prekonaná i táto prekážka. V rokoch 1966 až 1973 boli vyvinuté a komerčne zavedené na trh ešte i dnes rozhodujúce štyri základné typy duroplastov: epoxi, epoxi-polyester hybrid, polyuretán a polyester. Počet práškových lakovní len v Nemecku stúpol zo 4 v roku 1966 na 51 v roku 1970. Od začiatku 70-tych rokov 20. storočia začal práškový lak celosvetovo svoj víťazný pochod, i keď do roku 1980 bol nárast na trhu práškových lakov len nepatrný. Zariadenia boli dovtedy príliš drahé, hrúbky vrstiev z pohľadu hospodárnosti použitia privysoké, problémy pri výmene farby a vysoké vytvrdzovacie teploty výrazne obmedzili mnohorakosť odtieňov, efektov a substrátov.
Od začiatku 80-tych rokov nastal celosvetovo plynulý rast spotreby práškových lakov, ktorý, podporovaný neustálymi inováciami dostupných surovín, zlepšeným know-how formulácie ako aj pokrokom v aplikačnej technológii a vo vývoji nových aplikácií (napr. MDF a Coil Coating) a v neposlednom rade reštriktívnymi podmienkami v rámci ochrany životného prostredia, bude trvale pokračovať i v nasledujúcich desaťročiach.

Zdroje informácií
Odborný zväz chemického priemyslu Rakúska, „Náš lak a jeho budúcnosť“náklad, marec 1991; upravené 2 C. Herrmann, „Základy práškového lakovania“, apríl 1999, interné podklady pre školenia, TIGER Coatings GmbH & Co. KGThe Powder Coating Institute, „Powder Coating. The Complete Finisher's Handbook“, Second Edition, 1999J. Pietschmann, „Priemyselné práškové lakovanie“, odborná kniha JOT, október 2002, s. 1J. Pietschmann, „Priemyselné práškové lakovanie“, odborná kniha JOT, október 2002, s. 1, upravenéJ. Pietschmann, „Priemyselné práškové lakovanie“, odborná kniha JOT, október 2002, s. 2A. Goldschmidt/H. J. Streitberger BASF príručka technológie lakovania, BASF Coatings AG, Münster, Vincentz Verlag, s. 596, 2002; čiastočne upravené

Choose language
Contact us